/Mikuláš Dzurinda, mikulasdzurinda.blog.sme.sk, 14.10.2013/
V uplynulom týždni sme na zahraničnom výbore NR prerokovali zameranie dvoch novo vzniknutých veľvyslanectiev – v Macedónsku a Moldavsku – a vláda rozhodla o vzniku ďalšieho nového veľvyslanectva – v Gruzínsku.
Akosi sa mi to nepozdáva. Zriaďovanie nových úradov. V čase, keď treba šetriť, keď nevieme nájsť peniaze na lepšie zaplatenie zdravotných sestier, či učiteľov. Ale aj v čase nebývalého rozvoja nielen pozemných komunikácií, ale aj informačných technológií. A napokon aj v čase, keď Európska komisia zaviedla takzvanú Európsku službu pre vonkajšiu činnosť, po slovensky a skrátene: európsku diplomatickú službu, ktorej súčasťou bolo aj zriadenie diplomatických zastupiteľstiev EÚ v jednotlivých krajinách. Takže Európska komisia zriadila nedávno svoje diplomatické misie okrem iných štátov aj v Macedónsku, Moldavsku a Gruzínsku.
Lech Walesa nedávno povedal, že by bol za vznik spoločného štátu Nemcov a Poliakov. Trochu to šokovalo, ale je jasné, čo chcel povedať: chcel vyprovokovať smelšiu diskusiu o ďalšej rozumnej európskej integrácii. Pred pár dňami to v Gdaňsku pri udeľovaní ceny Lecha Walesu interpretoval ešte plastickejšie: hovoril o krajinách, ktoré sú také malé, že ich stíhačky po vzlietnutí na vlastnom území nedokážu bez prekročenia cudzieho vzdušného priestoru na vlastnom území aj pristáť. A tak Walesa vyzval európskych lídrov, aby „…hľadali ďalšie činnosti, ktoré sa ‚nevmestia‘ do priestoru jednotlivých štátov…“ A následne, pochopiteľne, k ich efektívnej integrácii, či koordinácii.
Diplomatická služba takouto činnosťou nepochybne je. Rozumiem stále menej, prečo v Skopije, ale aj v Kišiňove či v Tbilisi musí byť 29 európskych ambasád – 28 členských štátov a dvadsiata deviata Európskej komisie. Potrebujeme sa navzájom strážiť? Ešte si stále v Európe nedôverujeme? Veď keď naši vojaci slúžia v spoločných misiách, prečo na spoločných misiách nemôžu sedieť aj naši diplomati? Rozumiem tomu stále menej aj preto, lebo si uvedomujem, že naši veľvyslanci dokázali diplomaticky pokrývať viacero krajín z jedného miesta aj v časoch, keď nejestvovali diaľnice a o internete sme ešte ani netušili.
Pred pár rokmi krajiny Vyšehrádskej štvorky zaviedli dobrú aktivitu: uzatváranie zmlúv o vzájomnom poskytovaní služieb. Slovensko uzatvorilo napr. zmluvu s Maďarskom o poskytovaní služieb v Moldavsku. Keďže Slovensko v Moldavsku ambasádu nemalo, v období pred uzatvorením zmluvy občania Moldavska, ktorí žiadali o víza na Slovensko, museli kvôli ním cestovať na náš zastupiteľský úrad do Bukurešti , ktorý mal v gescii aj Moldavsko. Pritom Maďarsko malo v Kišiňove dobre vybudovaný zastupiteľský úrad, ktorý takéto služby poskytoval už vtedy aj iným krajinám. A tak od 1.11.2010 už obyvatelia Moldavska za slovenskými vízami do Rumunska cestovať nemusia, ale ani Slovensko nemuselo budovať v Kišiňove žiadne nové kapacity. Spokojní teda boli všetci. Aj Maďari, ktorí za výkon tejto činnosti vyberajú od Moldavcov poplatky.
Len tak mimochodom : v roku 2012 udelilo regionálne vízové centrum na ZÚ Maďarska v Kišiňove v zastúpení SR 268 víz (teda žiadne horibilné číslo), v Kišiňove je zriadený a od roku 2003 funkčný honorárny konzulát SR, v Moldavskej republike nežije početnejšia slovenská krajanská komunita a zopakujem ešte raz: svoju diplomatickú misiu v Kišiňove má aj Európska komisia.
Všetci nariekame, aká je EÚ ťažkopádna, prebyrokratizovaná. Koľko nás stojí peňazí. Ale pristúpiť k zmenám akoby bolo nemožné. Pritom veľké veci sa rodia z malých. Ak nezačneme robiť potrebné zmeny každý vo svojom okolí, na svojom pracovisku či vo svojej kompetencii, potom nemôžeme čakať, že sa to obráti k lepšiemu ani v EÚ ako celku.
Zahraničná politika – povedané slovami Lecha Walesu – je v čase globalizácie činnosťou, ktorá sa ‚nezmestí na územie jedného štátu‘. Ani takého veľkého, ako je Poľsko. Je potrebné smelšie pristúpiť k jej integrácii, či efektívnej koordinácii. A zbaviť našu diplomaciu stereotypov a anachronizmov. V dokumente Zameranie činnosti veľvyslanectva SR v Macedónskej republike sa napríklad píše toto: „…Vyslanie prvého v Skopije rezidentného mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR takto umožní efektívnejšie pôsobenie na macedónsku stranu, ktorá diplomaticky pokrýva SR z Viedne, aby prijala recipročné opatrenie a zriadila rezidentný ZÚ v Bratislave…“
Toto je učebnicový príklad toho, ako fungujú stereotypy. Akoby sme si neboli schopní alebo ochotní všimnúť, ako sa svet za ostatné dve desaťročia zmenil. Že medzi Viedňou a Bratislavou už nie je železná opona. Ale zato je vybudovaná kvalitná diaľnica. A nielen tá z asfaltu, ale aj komunikačná.
Svet sa mení a mení sa rýchlo. O týchto zmenách je potrebné premýšľať ale je treba na ne aj reagovať. V zásade máme vždy dve možnosti: zotrvávať v zabehaných koľajách, podliehať rutine a byrokracii, alebo meniť veci k lepšiemu. To znamená tak, aby fungovali a aby fungovali efektívnejšie. Aby sme peniaze vynakladali tam, kde sú naozaj potrebné. To platí aj pre zahraničnú politiku a diplomatickú službu.
Uverejnené aj na: http://mikulasdzurinda.blog.sme.sk/c/339670/Uzitocne-urady-alebo-pasaliky.html