Na prvý pohľad sa asi zdá otázka z titulku tohto článku podobne reálna ako otázka „Dalo by sa žiť na Mesiaci?“. Určite dalo, ale za akých podmienok a čo všetko treba urobiť, aby ľudia na Mesiaci žiť mohli. Podobne je to aj s otázkou, či by mohla Ukrajina priniesť nový vietor do EÚ. Určite mohla, ale aby sa tak stalo, musí byť splnených niekoľko dôležitých a neľahkých podmienok. Najskôr, povedané všeobecne, by sa musela zmeniť aj Ukrajina aj Európska únia.
Ukrajina by sa musela stať viac európskou a EÚ by sa musela stať viac otvorenou a musela by vyriešiť problémy, ktoré dnes ohrozujú nielen jej ďalšie rozširovanie, ale doslova prežitie v tých rozmeroch a kompetenciách, ktoré už má.
Poďme teda najskôr k Ukrajine. Ukrajina je veľká krajina s obrovským doteraz nevyužitým potenciálom. Čo sa týka potenciálneho členstva v EÚ, tak Ukrajina je prvá krajina na svete, kde obrazne povedané „pod európskou vlajkou“ zahynuli nielen desiatky ľudí na Majdane v roku 2014, ale za posledné roky aj tisícky ľudí na východe Ukrajiny v ozbrojenom konflikte s Ruskom. Pod európskou vlajkou preto, že práve zavrhnutie európskej perspektívy vtedajším ukrajinským prezidentom Janukovyčom v novembri 2013 bolo príčinou Euromajdanu, alebo ako tejto udalosti hovoria Ukrajinci – Revolúcie Dôstojnosti. Práve kvôli tomu, aby nestratili európsku perspektívu, Ukrajinci vyšli v zime 2013-2014 do ulíc a vyhnali skorumpovaného prezidenta Janukovyča, ktorý slúžil viac záujmom oligarchov a Putinovského Ruska ako záujmom Ukrajiny a Ukrajincov. A práve pri obrane európskej perspektívy zahynulo sto ľudí na Majdane a tisícky ľudí na východe Ukrajiny.
Ukrajina mala všetky predpoklady na to, aby bola úspešnou krajinou. Po rozpade komunizmu a sovietskeho impéria bola Ukrajina považovaná za najperspektívnejšiu krajinu bývalého Sovietskeho zväzu. Mala všetko, vzdelanú a mladú pracovnú silu, vysokú úroveň vedy a vzdelania, relatívne rozvinutý priemysel (vyrábali sa tu napríklad rakety a lietadlá), najúrodnejšiu pôdu v Európe, výbornú geografickú polohu, prístup k moru, k európskym, ale aj ázijským trhom a podobne. Ekonomická úroveň Ukrajiny (v HDP na obyvateľa) bola v roku 1992 (kedy Ukrajina vznikla ako samostatný štát) podobná ako v Poľsku, alebo Rumunsku, vyššia ako v Lotyšsku a len trochu nižšia ako na Slovensku. Dnes je ekonomická úroveň Rumunska takmer trojnásobne vyššia, Lotyšska a Poľska viac ako trojnásobne a Slovenska takmer štvornásobne vyššia ako Ukrajiny.
Odpoveď na otázku prečo je v zásade jednoduchá – pretože nerobili reformy a neintegrovali sa do Európskej únie. Na Ukrajine sa po páde komunizmu vytvoril nefunkčný, skorumpovaný model oligarchického kapitalizmu a všetky pokusy o jeho reformu, vrátane toho po Oranžovej revolúcii v roku 2004, stroskotali. Teraz, po Revolúcii Dôstojnosti, sa po prvýkrát v ukrajinskej histórii dejú skutočné reformy a zmeny, ktoré menia doterajší systém na fungujúcu, otvorenú trhovú ekonomiku. Veľmi dôležitú úlohu v tomto procese zohráva práve prístupový proces do EÚ, pretože podmienkou budúceho vstupu, ktorý je dnes pre Ukrajinu prioritou, je napĺňanie Asociačnej dohody a súlad ukrajinskej legislatívy s európskou (Acquis Communautaire).
Mnoho už bolo urobené, ale ešte zďaleka nie všetko, takže až ďalšie roky ukážu, či si Ukrajina splní svoju domácu úlohu a bude pripravená vstúpiť. Dôležité bude, ako dopadnú prezidentské voľby na jar a parlamentné na jeseň tohto roka. Ak aj po nich bude pokračovať reformné úsilie, tak o niekoľko rokov (päť až desať) by Ukrajina mohla byť pripravená.
Či bude pripravená aj Európska únia, je však iná otázka. Spoločné s tou ukrajinskou má však to, že aj na strane Európskej únie je nevyhnutným predpokladom toho, aby sa mohla ďalej rozširovať v zásade to isté ako na Ukrajine – reformy.
Dnes je jasné, že omnoho akútnejším problémom EÚ ako jej rozširovanie, je jej prežitie, teda aspoň prežitie v tom rozmere a kompetenčnom rámci, do akých sa rozvinula doteraz. Brexit, kríza eurozóny, utečenecká kríza, nárast nového populizmu, rozdiely v konkurencieschopnosti severu a juhu EÚ, hrozba obchodných vojen, to všetko sú symptómy naznačujúce potrebu zmeny doterajšieho kurzu. Nebude to vôbec jednoduché, pretože hľadanie zhody na tom, ako veci meniť nebude v mnohopočetnom zložení a pri politickej citlivosti problémov vôbec ľahké.
Novú komisiu čakajú po tohtoročných európskych voľbách veľké výzvy. Napriek tomu by to nemusela byť nezvládnuteľná úloha. Utečeneckú krízu sa už podarilo ako tak dostať pod kontrolu, aj keď zďaleka nie všetko je vyriešené. Spoločná azylová politika, alebo aspoň minimálne spoločne akceptované pravidlá jej fungovania budú nevyhnutné. Pravidlá fungovania eurozóny bude taktiež potrebné dotiahnuť tak, aby sa ďalej neotvárali nožnice medzi konkurencieschopnosťou juhu a severu. V zásade pôjde o kombináciu podpory zo severu a reforiem z juhu, musia však byť stanovené jasné pravidlá a rámce, súčasťou ktorých musí byť aj odchod z eurozóny pre tie krajiny, ktoré tieto pravidlá nebudú schopné, alebo ochotné plniť. Kľúčovú úlohu pre prežitie eurozóny bude mať úspech francúzskych reforiem Emmanuela Macrona.
Ak sa tieto a ďalšie výzvy podarí zvládnuť, tak by budúce rozširovanie EÚ o Ukrajinu a krajiny západného Balkánu nemuselo byť nereálne. A v čom by bol ten nový vietor? V tom, že rozširovanie EÚ, ak je premyslené a podložené pokrokom v reformách, je klasickým príkladom win-win stratégie, teda situácie obojstranne výhodnej pre staré, ako aj nové členské krajiny. Dostatočným dôkazom, že je to tak, je doterajšie rozširovanie, ktoré prinieslo vyšší ekonomický rast a rozvoj nielen novým, ale aj starým členským krajinám. A v tomto zmysle môže byť Ukrajina ako členská krajina EÚ pri svojej veľkosti a svojom potenciáli naozaj významným rozvojovým impulzom pre celú úniu, najmä však pre susediace krajiny a regióny. Teda aj pre Slovensko, ale najmä pre východné Slovensko by vstup Ukrajiny do EÚ bol doslova darom z nebies. Aj preto, ale nielen preto, by sme mali urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa Ukrajina, ale aj EÚ zreformovali tak, aby vstup Ukrajiny do EÚ bol možný čo najskôr.
Ivan Mikloš
Kariéra Ivana Mikloša je pre mnohých spätá najmä s jeho pôsobením v slovenských vládach, či už na poste ministra financií SR (2002 – 2006, 2010 – 2012), alebo podpredsedu vlády pre ekonomiku (1998 – 2002). Bol jedným z popredných predstaviteľov ekonomickej transformácie Slovenska. Vďaka komplexnému programu štrukturálnych reforiem, ktoré podporoval sa Slovensko mohlo stať členom eurozóny a rovnako významne prispel k jeho vstupu do OECD.
V súčasnosti pôsobí ako hlavný ekonomický poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana. Na Slovensku pôsobí na pozícii prezidenta think-tanku MESA10, ktorý v roku 1992 spoluzakladal.