16. marca oslávila Nadácia Hannsa Seidela 30. výročie svojho pôsobenia na Slovensku. Pri tejto príležitosti zorganizovala slávnostné podujatie, na ktorom s prejavom vystúpil aj Mikuláš Dzurinda.
Vážený pán predseda Nadácie Hannsa Seidela Markus Ferber,
vážení prítomní!
V úvode svojho vystúpenia chcem zablahoželať predsedovi Nadácie Hannsa Saidela, poslancovi EP, pánovi Markusovi Ferberovi, riaditeľovi regionálneho projektu tejto Nadácie, doktorovi Ehmovi, ako aj všetkým príslušníkom komunity tejto Nadácie k významnému, okrúhlemu jubileu pôsobenia Nadácie na Slovensku. Toto pôsobenie bolo a je mimoriadne úspešné.
Mníchov bol pre nás, občanov komunistického Československa, jedným z najvýznamnejších majákov slobody. Najmä vďaka vysielaču Slobodná Európa, ktorý sa nám od roku 1951 prihováral, bránil nám rezignovať, ale aj nás podnecoval k tomu, aby sme naberali odvahu vystupovať z – takpovediac – “komfortnej zóny” diktátorskej kazajky, ktorá nás zväzovala. Aj vďaka Slobodnej Európe sme vedeli, že sa žiť dá aj ináč, ako pod diktátom. Aj vďaka Slobodnej Európe sme sa učili chápať, že sloboda ponúka lepšiu perspektívu, ako diktatúra. Sloboda myslenia, sloboda slova, sloboda vierovyznania, sloboda podnikania, sloboda cestovania. Dobre si pamätám, ako ma tie večerné vysielania, marené kremeľskými rušičkami, ovplyvňovali už ako žiaka základnej školy a potom stredoškoláka.
Dá sa rozumieť tomu, prečo práve Nemci zriadili inštitúcie, ktorých poslaním je politické vzdelávanie. Dá sa chápať, prečo politickému vzdelávaniu venujú Nemci takú výraznú pozornosť dodnes. Nacizmus, ktorý dokázal zmanipulovať masy, bol tvrdou lekciou pre celý svet.
S politikou sme na Slovensku začínali v približne rovnakom období. Ja začiatkom roku 1991, Nadácia Hannsa Saidela o dva roky neskôr. Od samého počiatku som chápal, aké obtiažne je orientovať sa v politike. Najmä človeku, ktorého profesiou politika nebola, alebo nie je. Chápal som postupne aj to, že v konečnom dôsledku nie je kľúčovou príslušnosť k politickej strane, ale vernosť hodnotám, ktoré chránia ľudskú dôstojnosť a ponúkajú perspektívu. Teda vernosť a oddanosť hodnotám demokracie. Ale tiež vernosť našim tradíciám, nášmu kultúrnemu, duchovnému a civilizačnému dedičstvu. Na tejto ceste chápania a vnímania politiky – a nielen mojej, ale celého radu vtedajších i budúcich slovenských politikov, ale aj občanov, ktorí sa o politiku zaujímali, zohrala Nadácia Hannsa Saidela nesmierne významnú úlohu.
Takúto úlohu zohráva Nadácia dodnes. Význam politického vzdelávania a pôsobenia nadácií, akou je Nadácia Hannsa Saidela, sa v ére globalizácie, modernizácie a európskeho znovuzjednotenia nijako neznížil. Ba práve naopak. Informačné a iné technológie viedli nielen k nebývalému boomu šírenia informácií, ale aj dezinformácií. Nielen k návodom, ako lepšie žiť, ale aj k návodom, ako zabíjať. Nielen k šíreniu nádeje, ale aj nenávisti. A tak si kladieme nepríjemné otázky: ako je možné, že si aj v krajinách EÚ, aj na Slovensku, pletieme v pomerne masívnom merítku obeť s agresorom? Ako je možné, že taká vyspelá krajina, akou sú USA, čelí takej silnej politickej polarizácii? Ako je možné, že aj krajiny EÚ čelia politickej recidíve, sklonom k autoritárstvu? O populizme, či nacionalizme ani nehovoriac.
Príčin týchto javov je zaiste viacero. Ale odpoveď na ne je spoločná: vzdelanie. Vrátane toho politického.
Svet sa mení, vyvíja. Staré zaniká, rodí sa nové. Ale zápas dobra a zla je večný. Vidíme to nielen na Ukrajine, na blízkom Východe, v Afrike, či iných častiach sveta. Sme svedkom toho aj u nás, na Slovensku. Aj vďaka účinnej pomoci inštitúcií, akou je Nadácia Hannsa Saidela, napísalo Slovensko úspešný príbeh. Vymanilo sa z izolácie. Stalo sa integrálnou, plnohodnotnou súčasťou euro-atlantického politického, bezpečnostného i ekonomického spoločenstva. Slovensko sa v priebehu troch desaťročí politicky úplne emancipovalo.
Napriek tomu v súčasnosti čelí recidíve. Najmä recidíve politickej. Vážnosť, nezávislosť a autorita demokratických inštitúcií sa v našej vlasti oslabila. Zato populizmus a revanšizmus naberá na intenzite. Súčasný vývoj je veľkou výzvou pre spoločenstvo demokratov, aby opäť zodvihli hlavy. Aby opustili svoju individuálnu komfortnú zónu. Aby záujmy komunity a širšieho občianskeho spoločentva povýšili nad záujmy osobné. Aby pomáhali občanom chápať, že vláda práva a zákona nemá alternatívu. Že aj o tom, ba práve o tom je agresia Ruska proti Ukrajine. Že práve o tom, ba práve o tom je nenávistné pôsobenie, rétorika a agresivita exkomunistov a nacionalistov na Slovensku.
Slobodný hlas z Mníchova poskytoval občanom komunistického Československa pravdivé informácie. Ale prinášal nám aj nádej a povzbudenie. Pomáhal ľuďom, ktorí túžili žiť v pravde, dvíhať hlavy. Mám pocit, že presne toto potrebujú slobodomyselní občania Slovenska aj dnes. Silu zodvihnúť hlavu. Vieru, že veci môžu zajtra fungovať lepšie, ako fungujú dnes. Že mladí Slováci nemusia hľadať svoje šťastie iba v zahraničí. Že slovenský vidiek nie je odsúdený na vyľudnenie. Že aj tam sa dá a oplatí žiť.
Myslím, že súčasné výzvy sú veľkou príležitosťou nielen pre slobodomyseľných Slovákov, občanov našej vlasti, ale aj ďaľšie úspešné pôsobenie Nadácie Hannsa Seidela na Slovensku. Je mnoho ľudí, najmä medzi mládežou, ktorí našli a nachádzajú zmysel vo verejnej službe. Či už na komunálnej, regionálnej, celoštátnej, ba aj na európskej úrovni. V mene všetkých týchto ľudí by som sa Vám, pan Ferber, chcel poďakovať za skvelú misiu, ktorú na Slovensku už tridsať rokov vykonávate. A tak, ako poznám Markusa Ehma, Katarínu Korduliakovú Kissovú i celú komunitu Nadácie Hannsa Saidela, aj naďaľej vykonávať budete. Nech táto misia prispeje k ďaľším úspešným kapitolám vo vývoji Slovenskej republiky!
Mikuláš Dzurinda
prezident IPR
